O homáči a špeku

Ani sme sa nenazdali, ani sme to netušili, 
ani sme to nečakali, v karanténe nás uväznili.

Všeobecne som zlenivela, no môj budík nie,
spĺňa si aj v čase krízy poctivé budenie.

O pol ôsmej hnusne zvoní, ani teraz nelení,
musím aj ja “ísť” do práce, no polohu nemením.

Pracovanie v posteli nemali sme v popise,
v inštrukciách ako robiť, keď si na houm ofise.

Pracovanie spod periny, to mi ide perfektne,
hoci podľa inštrukcie nerobím to korektne.

Presúvam sa na prízemie, lepšia bude kuchyňa,  
spomedzi všetkých izieb v dome – tá najvyššia bohyňa.

Po pravej ruke sladký cukrík a po ľavej kávička,
a predo mnou veľkolepá, toť jej výsosť – chladnička.

Môj detailne premakaný, režim ľahkej zdravej stravy,  
zomrel ihneď v okamihu, keď som prišla domov z Blavy.

Nad mojimi receptami, oco iba krúti hlavou,
moje moderné stravovanie, nedostanem do ich mravov.

Mama tiež gúľa očami, aké mám divné receptúry,
pritom ako vyťahuje slovenské dobroty z rúry.

Cvaklo mi to veľmi rýchlo, radšej sa prispôsobím,
domáci starý stereotyp len tak ľahko nezmením.

Hoci trochu previnilo, hoci trochu s výčitkami,
priľahko som si zas zvykla, byť stravníkom mojej mamy.

Teraz keď mám kopu času, aspoň cvičiť môžem riadne,
treba sa na situáciu, vždy pozerať predsa kladne.

Pod Tatrami ešte zima, korčule – zlá idea,
ale predsa môžem cvičiť doma podľa videa.

Ako to je dávno známe, prvé tri dni drezúra,
od štvrtého cvičenie sa vždy na zajtra presúva. 

Pre dobro sveta a môjho špeku, veľmi prosím úprimne,
nech sa toto už zastaví a tento stav pominie.